Tento príspevok sa venuje československým legionárom v Rusku. So ženami v zázemí legionári interagovali už od samého počiatku vojnového konfliktu. Od komunikácii s Poľkami, Rusínkami či Ukrajinkami ešte počas pôsobenia v rakúsko-uhorskej armáde cez Rusky, ženy kaukazských a stredoázijských národov už ako súčasť legionárskeho vojska, až po východosibírky, Číňanky, Kórejky či Japonky. Práve posledným menovaným boli v legionárskej spomienkovej literatúre venované rozsiahle pasáže.
Vzťahy so ženami mohli mať rôzne podoby. Krátkodobé známosti či priateľstvá, dlhodobé vzťahy, ktoré mohli vyústiť až do sobášov a "prinesení" si nevesty do novovzniknutého Československa. Dochádzalo taktiež k vzťahom čisto intímnym, kedy muži boli často motivovaní dlhodobým odlúčením od svojich partneriek. Ženy k prostitúcii motivovala zlá ekonomická situácia, kedy ich muži buď bojovali alebo zahynuli na fronte a vo víre neskoršej ruskej občianskej vojny sa snažili zabezpečiť seba či svoju rodinu aj poskytovaním sexuálnych služieb. Práve s poslednými menovanými službami si legionári spájali práve spomínané Japonky. Avšak pri nich sa nejednalo o vyššie opísanú "nedobrovoľnú" prostitúciu, ale často sa jednalo o jej zámernú organizovanú formu. S Japonkami sa legionári počas ruskej anabázy mohli najpravdepodobnejšie stretnúť v najvýchodnejších častiach Ruska a to hlavne vo Vladivostoku. Tam sa totiž nachádzala známa vykričaná štvrť nazývaná Karpaty. Opisy vzhľadu Japoniek boli v legionárskych pamätiach často rozsiahle. Pre ilustráciu úryvok z diela Cestou k Slobode Janka Jesenského: "Japonky sa nám páčili, ale len tie mladšie a krajšie, ich šikmé obrvy, čierne jagavé oči, žlté líca. Pri všetkej obľube ozdôb nevidel som na nich za ušnice, zato máloktorá bola bez zlatých plomb v zuboch. Ich ozajstný luxus bol v kimonách, v previazaných cez kimono šáloch, v batôžkoch na chrbte. To všetko bolo z hodvábu a hodvábom podšívané. Ešte i v drevákoch mohla byť paráda: ich pysky boli kde-tu z jemnej kože alebo z laku a tkaničky, čo ich držali, tiež hodvábne a farbisté. Imponovali nám ich obrovské účesy s veľkými ihlami."
Pre stredoeurópskych Čechov a Slovákov boli Japonky vzhľadovo, bez pochyby, niečo exotické neznáme. Problémom pri nadviazaní vzťahov bola jazyková bariéra či príchod intervenčných jednotiek aj vojaci cudzích štátov. Legionár Karel Fibich vo svojom románe Povstalci napísal: "Nejvíce se to hemží v ulicích, kde sídlí Japonky-gejši. Tam hrají prim Američané, hotoví to buržuové mezi vojskem. Dolary něco platí a obyčejný americký voják má větší gáži než náš kapitán. Naši kluci si ovšem moc foukat do kaše nedají a každou chvíli některému z nich namelou."
Karel Fibich ďalej pokračoval a poskytol unikátny pohľad na osobnú skúsenosť s Japonkami vo verejnom dome. Prekvapila ho čistota, úhľadnosť a intimita jednotlivých miestností. Aj cez problémy v komunikácií sa Fibichovi podarilo udržať konverzáciu v ruštine. Od Japonky-gejše napríklad požadoval, aby ho naučila niekoľko slov v ich jazyku. Opisoval vtipné chvíle strávené s gejšou a výstup elegantne zakončil, keď začínala intímnejšia časť večera.
Fibich si zaznamenal aj cenu takejto služby – 20 rubľov.
