Šnejdárkova línia

Mgr. Ján Vachaľ

ÚVOD 

Generál Josef Šnejdárek je s Bratislavou spojený v dvoch kľúčových obdobiach. V roku 1921 bol ako veliteľ Bratislavskej divízie zodpovedný za "dunajský front". V tom istom roku sa následník trónu Karol IV. (Habsburský) pokúsil o puč v Maďarsku v snahe získať trón, čím reálne hrozila ďalšia vojna. Zaujímavosťou je, že aj vďaka Šnejdárkovi sa podarilo lokalizovať miesto pádu M. R. Štefánika. Veliteľovi totiž z Prahy oznámili, že o tri dni príde na návštevu talianska delegácia vedená kniežaťom Lanzom di Scalom. Šnejdárek správne predpokladal, že hostia budú chcieť navštíviť miesto tragédie, kde zahynuli aj talianski letci, a položiť tam kvety. Keďže presné miesto nebolo označené, nechal ho urýchlene vyhľadať a veliteľovi ženistov nariadil, aby tam do 48 hodín stál pomník. Ten mal navyše vyzerať, že je starý aspoň dva roky. Ženisti rozkaz do bodky splnili a príchod delegácie s autom plným kvetov dal generálovi za pravdu. Česť mladej republiky tak bola zachránená.

Obsah tohto článku sa však viaže k Šnejdárkovmu druhému pôsobeniu v meste na Dunaji a k jeho úsiliu o opevnenie predmostia. Šnejdárek sa stal zemským vojenským veliteľom v januári 1933. V tom istom roku dal toto nové centrum slovenskej kultúry aj opevniť. Hoci je systém československých pevností pomerne známa téma, o Šnejdárkových bunkroch, ktoré v okolí Bratislavy vyrástli už rok pred oficiálnym prijatím opevňovacieho konceptu, sa toho veľa nevie. Veľkou inšpiráciou mu bola návšteva Maginotovej línie koncom roka 1934, kde bol členom delegácie pri pohrebe bývalého francúzskeho prezidenta Poincarého. Možnosť dôkladne si prezrieť toto opevnenie pod vedením generála Gamelina považoval Šnejdárek za veľkú česť, keďže v tom čase sa po tomto kolosálnom objekte neprešlo veľa cudzích dôstojníkov.

ČESKOSLOVENSKÁ LÍNIA 

Samotná koncepcia obrany, založená na statickej defenzíve a vysokej motorizácii armády, bola presadená francúzskym generálnym štábom. Ten odmietol plán postupného sťahovania sa na územie Slovenska, ktorý navrhli československí generáli na tajnom stretnutí v Paríži (11. – 12. júna 1934). Francúzske velenie totiž počítalo s čo najdlhším viazaním vojsk Wehrmachtu na našom území, čo malo Francúzom poskytnúť čas na mobilizáciu a následný protiútok. V skratke – Československo muselo vydržať čo najdlhšie, a na to bol ideálny práve systém opevnení.

Francúzi, ktorí mali bohaté skúsenosti z výstavby Maginotovej línie, ponúkli technickú pomoc. Špeciálny dôraz sa kládol na smer od juhu na Brno a zo severu na Olomouc. Tam mal systém bunkrov zabrániť obkľúčeniu a odrezaniu republiky od ľudských a priemyselných zdrojov na Slovensku. Na tento účel bol v októbri 1934 spustený program študijných ciest dôstojníkov z Prahy, Brna, Bratislavy a Hlavného štábu do pohraničných oblastí. Hlavnou podmienkou bolo, aby línia pevností zodpovedala strategickej obrane štátu. V mnohých ohľadoch československý systém vďaka moderným riešeniam prekonal aj Maginotovu líniu. Je však nutné podotknúť, že kvôli nedokončeniu projektu sa palebnou silou francúzskym pevnostiam rovnať nemohol.

ŠNEJDÁRKOVE BUNKRE 

V oblasti bratislavského predmostia sa už vtedy nachádzalo jedno z dvoch historických opevnení, ktoré existovali na území ČSR ešte pred prvou svetovou vojnou (druhým bola pevnosť v Komárne). Dôležitosť udržania predmostia pramenila zo skúseností z bojov o Slovensko v roku 1919. Bez Petržalky by nebolo možné využiť Dunaj ako obranný val a Bratislava by bola pod neustálou hrozbou delostrelectva. Opätovné dobytie Petržalky by neskôr stálo obrovské množstvo materiálu a ľudských životov. A práve z týchto faktov Šnejdárek vychádzal.

V rokoch 1934 – 1935 boli postavené bunkre B-S-5, B-S-6, B-S-7, B-S-9, B-S-10, B-S-11, B-S-12 a B-S-14. Tieto objekty ľahšieho charakteru boli vyzbrojené len guľometmi. Hoci bolo opevňovanie tohto územia v rozpore s Trianonskou a Saint-Germanskou zmluvou, predstavitelia štátu vedeli, že pád Bratislavy nesmú dopustiť. Opevnenie malo nielen odradiť Maďarsko či Nemecko od priameho útoku, ale najmä zabrániť maďarským vojskám využiť rakúske územie na obkľúčenie mesta.

Označenie bunkrov bolo jednoduché: B (Bratislava), S (stanovište) a číslo. Objekty mali aj krycie mená pre šifrovanú komunikáciu, ako napríklad "Vŕba", "Vídeňák" či "Paseka". Pôvodne boli navrhnuté pre približne 10 osôb. Veliteľom bol zvyčajne desiatnik. Zaujímavosťou je, že každý z týchto bunkrov je atypický – nenájdete dva rovnaké. Práve tento nedostatok koncepčnosti (každý kus bol "originál", čo sťažovalo masovú výrobu a logistiku) viedol k zastaveniu ich ďalšej výstavby. Samotný Josef Šnejdárek bol 1. júla 1935 odvolaný a poslaný do dôchodku.

BRATISLAVSKÁ LÍNIA 

Výstavba v Bratislave sa opäť rozbehla až na jeseň 1935. Predmostie bolo doplnené o ťažké bunkre, ktoré boli dokončené na jar 1938. Tie už disponovali 47 mm kanónmi proti obrnenej technike. Celý bratislavský úsek bol doplnený o veliteľské stanovištia, protitankové prekážky, káblové siete, studne, vzduchotechniku a pancierové zvony. Tieto moderné objekty už plne vychádzali z francúzskych vzorov a vďaka svojej pripravenosti sa stali vzorom pre celý československý pevnostný systém.

Obranu Bratislavy mal na starosti VII. zbor 3. armády. Pevnosti však boli 8. októbra 1938 definitívne opustené v dôsledku Mníchovskej dohody. Kvôli časovému stresu sa nepodarilo evakuovať všetok materiál, preto bolo dohodnuté, že československé tímy ho môžu demontovať ešte osem dní po okupácii. Svojho krstu ohňom sa bunkre nakoniec dočkali až v roku 1945, keď niektoré z nich pri ústupe využil nemecký Wehrmacht.

ZÁVER 

Po roku 1948 a zmene režimu boli plány opevnenia prepracované. V roku 1950 prijal minister obrany Alexej Čepička sovietsku koncepciu a línia bola reaktivovaná proti "kapitalistickému nepriateľovi" (Rakúsku). To si vyžiadalo ďalšie úpravy, maskovanie a modernizáciu infraštruktúry.

Až do roku 1989 bola väčšina objektov súčasťou neprístupného hraničného pásma. Niektoré bunkre ustúpili výstavbe Petržalky, iné spustli. Dnes však vďaka partii nadšencov a bádateľov svitá na lepšie časy. Podarilo sa zrekonštruovať ťažký objekt B-S-4 "Lány", kde sídli múzeum Petržalského opevnenia, a tiež jeden zo Šnejdárkových ľahkých bunkrov B-S-6 "Vŕba", ktoré pripomínajú dôležitú kapitolu našej histórie.

Zdroje

HAMI, VOJTECH. Československé opevnenia na Slovensku.

JANSKÝ, Lukáš. Československé opevnění a přípravy na nacistickou invazi. 2022.

KEJZLAR, Miroslav, Československé opevnění z let 1935–38 na Trutnovsku, Dvůr Králové nad Labem 2008

MÜLLEROVÁ, Anna. Mobilizace československé armády v září 1938. 2013.

Múzeum petržalského opevnenia (OZ). (2023, September 17). O múzeu – Múzeum petržalského opevnenia. Múzeum Petržalského Opevnenia. https://mpo.sk/muzeum/

PAŽOURKOVÁ, Kateřina. Československé opevnění ve výukových aktivitách dějepisu ZŠ.

PETERKO (2011, December 3). Bratislavské opevnenie – Petržalka - Bunkre. Bunkre - Stránka nielen o BUNKROCH na Slovensku, aj OBČIANSKE ZDRUŽENIE BUNKRE. https://www.bunkre.info/bratislavske-opevnenie-petrzalka/

SÁSIK, Marek. Československé opevnění 1935–38. Plzeň, Západočeská univerzita v Plzni, 2013, 201935-38.

ŠNEJDÁREK, Josef. Co jsem prožil. Melantrich AS, 1939.

TROJAN, Emil, Betonová hranice: československá pohraniční opevnění 1935–1938, Ústí nad Orlicí 1994

VRÁNA, David. Vývoj československého opevnění. 2017.

VRBA, B. 6. (2024, April 24). B-S 6 Vrba. https://www.bs6.eu/