Ukážka z knihy - Panoptikum: zločiny prvej republiky
ČsOL Slovensko / Rastislav Janerla
Sme veľmi radi, že vám na našich stránkach môžeme priniesť úryvok z pripravovanej knihy Rastislava Janerlu Panoptikum starej Nitry. Publikácia sa venuje dvadsiatim skutočným prípadom podvodov, vrážd a špionážnych afér, spracovaných na základe dobovej tlače a súdnych spisov, a približuje tak temnejšie zákutia života v historickej Nitre.
Hneď prvý príbeh je zasadený do leta roku 1919, do obdobia, keď československí legionári ešte stále bojovali o integritu nového štátu a jeho hranice, a keď sa aj na území Slovenska prelínali dozvuky vojny s neistotou nastupujúcej republiky.
Podporiť vydanie môžete na platoforme Donio.sk
Krvavý súd francúzskeho plukovníka(1919)
Leto roku 1919 neprinieslo do našich krajín vytúžený pokoj. Na papieri síce vznikol nový štát, nojeho hranice ešte zďaleka neboli pevné. Rodili sa v nepokoji, v neistote a v ozvene výstrelov, ktoré neutíchliani po novembrovom prímerí. Zatiaľ čo na Morave prebiehali boje o Tešínsko, slovenská časť republikyčelila tlaku maďarských vojsk. Po komunistickom prevrate vedenom Bélom Kunom a vzniku Maďarskejrepubliky rád sa napätie zmenilo na krvavý konflikt, ktorý dnes poznáme aj ako Boj o Slovensko. Južnáhranica sa menila zo dňa na deň podľa toho, ako sa posúvali línie vojsk, a medzi tým všetkým stáli unavenívojaci, ktorí si len nedávno vydýchli po hrôzach svetovej vojny a teraz mali znovu bojovať.V okolí Levíc, kde takisto prebiehali tuhé boje operovala 3. československá brigáda pod velenímfrancúzskeho plukovníka Julesa Kieffera. Do funkcie bol menovaný len nedávno, no už od prvých dní bolozrejmé, že ide o muža, ktorý sa spolieha viac na tvrdú ruku, ako na kompromisy. Major Augustín Malár –neskorší generál slovenskej armády - naňho o niekoľko rokov neskôr spomínal ako na tvrdého, neústupnéhoveliteľa s oceľovým výrazom v tvári, ktorý takmer nespal, a predsa nikdy nepôsobil unavene. Práve táto jehopovaha, schopná udržať jednotku pohromade aj v chaose, sa však mala stať aj zdrojom tragédie.
Disciplína v jednotke sa začala rozpadávať. Vojaci, mnohí z nich talianski legionári, strácali vieru, žetento konflikt má ešte zmysel. Objavovali sa prípady vyhýbania sa boju, sebapoškodzovania, ale ajrabovania. Kieffer vedel, že ak sa rozpadne disciplína, rozpadne sa aj celá jednotka. Rozhodol sa preto konaťrýchlo a bez váhania. Nariadil vojenskému lekárovi preveriť všetky podozrivé zranenia, pri ktorýchexistovala možnosť, že si ich vojaci spôsobili sami. Kapitán doktor Lyčka po dôkladnom preskúmanípredložil tri mená, pri ktorých podozrenie vystriedala istota. To, čo nasledovalo, sa odohralo rýchlejšie, nežby si situácia vyžadovala. Bol zvolaný náhly súd – inštitút, ktorý síce mal v armáde tradíciu, no v novýchpomeroch už nemal mať miesto. Rozsudok padol bez dlhých úvah. Trest smrti zastrelením. Keď výstrelypreťali ticho letného rána, neznamenali len koniec troch životov. Boli signálom pre ostatných – varovaním,že akékoľvek porušenie disciplíny nebude tolerované.
Alois Heis, Josef Foglatanc a Alois Hanzák sa tak stali prvými odsúdencami na smrť pod hlavičkounového štátu. Upevniť disciplínu sa však nepodarilo. Len o niekoľko dní neskôr niekoľko vojakovvydrancovalo vínnu pivnicu v obci neďaleko Vrábeľ. Na prvý pohľad banálny incident, ktorý by za inýchokolností pravdepodobne skončil len disciplinárnym trestom.V atmosfére, ktorá panovala v jednotke, všaktento čin zapadol do obrazu rozpadu poriadku. Kieffer už raz ukázal, akým spôsobom reaguje na podobnésituácie – a tentoraz sa rozhodol rovnako. Zasadol ďalší náhly súd, tentoraz v zložení major Josef Matoušek,kapitán Karel Smetana a rotmajster Augustín Malár. Verdikt bol opäť rovnaký. Trest smrti.Dňa 20. júna 1919 sa pri obci Veľký Lapáš odohrala poprava, ktorá sa do pamäti zapísala viac nežsamotné boje. Letné ráno, nastúpená popravčia čata poľného četníctva a šesť odsúdených mužov: FrantišekBareš, Karel Dostál, Jaroslav Laštovka, František Linc, František Pilát a Antonín Smitek. Bez zbytočnýchslov, bez možnosti návratu. Výstrely ukončili ich životy rovnako nekompromisne, ako predtým v prípadeprvých troch.Telá popravených boli uložené do spoločného hrobu. Dnes túto udalosť pripomína len nenápadnýpomník Františka Linca na cintoríne vo Veľkom Lapáši. Tichý, ležiaci osamote na konci cintorína, sjednoduchým nápisom, ktorý skôr než o vine hovorí o strate.
Týmto sa končí príbeh odsúdených vojakov, ale začína prípad ich veliteľa. Kieffer totiž svojímrozhodnutím prekročil právomoci. Podľa novely vojenského trestného poriadku z decembra 1918 už náhlesúdy nemali byť používané a obvinení mali byť postavení pred riadny divízny súd v Bratislave. Či o tomfrancúzsky plukovník nevedel, alebo to vedome ignoroval, dnes nevieme. Jeho prípadom sa zaoberalinajvyššie miesta. Lenže trest neprišiel, nakoľko do prípadu vstúpila politika a spojenecké zmluvy.Francúzska vojenská misia mala v tom čase rozhodujúci vplyv na chod československej armády a jejpredstavitelia stáli za svojimi dôstojníkmi. Náčelník hlavného štábu, generál Maurice Pellé, sa Kiefferazastal. Keď sa prípad dostal na stôl prezidenta, už nešlo len o otázku viny a trestu, ale o diplomatickédôsledky. Prezident Tomáš Garrigue Masaryk napokon udelil plukovníkovi Kiefferovi a jeho podriadeným milosť.
