Legionári a august 1968
Mgr. Ján Vachaľ
Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že augustové udalosti roku 1968 a invázia vojsk Varšavskej zmluvy nesúvisia s česko-slovenskými legionármi, hlbší pohľad odhaľuje zaujímavé prepojenia. Legionári a ich príbeh, zostáva v tieni obrodného procesu Pražskej jari a jej následného potlačenia.
Z hrdinov národa nežiaducimi živlami
Po komunistickom prevrate vo februári 1948 sa postavenie legionárov dramaticky zmenilo. Z zakladateľov štátu sa zo dňa na deň stali nepriatelia režimu. Dôvodom neboli len spomienky na ich protikomunistické vystúpenie počas sibírskej anabázy. Legionári predovšetkým stelesňovali živú kontinuitu s demokratickou prvou republikou a odkazom Tomáša Garrigua Masaryka.
Nová moc postupne vyčistila velenie armády od bývalých legionárov. Smutnú úlohu pri tomto procese zohral aj bývalý legionár a neskorší prezident Ludvík Svoboda, ktorý z pozície ministra obrany na čistky dohliadal a nezastavil ich. Československá obec legionárska bola zničená vynúteným zlúčením so Zväzom protifašistických bojovníkov a časť jej predstaviteľov, najmä vojaci zo západného frontu na čele s generálom Aloisom Liškom, odišla do exilu kde v činnosti ČsOL pokračovali.
Krátke svitanie počas Pražskej jari
Uvoľnenie pomerov v 60. rokoch a nástup Pražskej jari priniesli pre starnúcich legionárov poslednú iskru nádeje. V rámci obrodného procesu sa opäť začali verejne angažovať. Vstupovali do organizácií bývalých politických väzňov, akými boli K-231 v Česku či Slovenská organizácia na ochranu ľudských práv. Napriek pokročilému veku obnovovali družobné stretnutia a vrcholom ich krátkej renesancie bola opätovná účasť na prvomájových sprievodoch, kde po rokoch mlčania hrdo reprezentovali potláčanú históriu.
August 1968 a historické memento
Vpád vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 znamenal definitívny koniec nádejí na plnú rehabilitáciu legionárov a ich návrat do verejného života. Proti okupácii ostro ohradili a nastupujúca normalizácia ich opäť zatlačila do úzadia.
Pre legionárov bola augustová invázia zároveň tragickým potvrdením poznania, ktoré získali už polstoročie pred tým: ruské imperialistické a mocenské tendencie, s ktorými zvádzali ťažké boje na Sibíri v rokoch 1917 – 1920, nikdy nezmizli. Pri pohľade na dnešný geopolitický vývoj a vojnu na Ukrajine sa ukazuje, že varovanie česko-slovenských legionárov pred týmto nebezpečenstvom zostáva mrazivo aktuálne aj po desaťročiach.