Mgr. Štěpán Frank / Katolícka-teologicá fakulta Univerzity Karlovy
Mnohí československí legionári po druhej svetovej vojne pôsobili v rámci brannej moci, kde ich zastihol rok 1948. Kým mnohí z nich boli perzekvovaní pre svoje angažovanie v západných zahraničných armádach (a často aj vo východných), značná časť z nich zároveň prijala službu v novej armáde ľudovodemokratického štátu, ktorý sa napokon zvrhol na krutú komunistickú diktatúru.
Pred niekoľkými dňami sme si pripomenuli narodenie generála Josefa Ejema, ktorý túto službu prijal a ako komunistický poslanec, funkcionár Svazarmu a generál vo výslužbe získal vysoké štátne vyznamenanie – československý Rad republiky. Toto vzácne a historicky cenné vyznamenanie by sme vám dnes radi predstavili, pričom za možnosť jeho zverejnenia ďakujeme zahraničnému súkromnému zberateľovi.Josef Ejem sa narodil 17. januára 1892 v pražskom Radotíne a pôvodným povolaním bol učiteľ. Po absolvovaní učiteľského ústavu učil na rôznych školách; po vypuknutí svetovej vojny bol povolaný k 30. domobraneckému pluku, čo dokladá aj neskorší záznam o jeho zranení. Vďaka svojim schopnostiam bol vymenovaný za veliteľa čaty, neskôr roty, a bol aj zranený.
Po rozpade Rakúsko-Uhorska bol ako úradník ministerstva vojny prevelený do vznikajúcej armády ČSR a v roku 1918 bol určený za veliteľa 1. roty 30. streleckého pluku, s ktorým sa zúčastnil bojov na Slovensku. Tu sa Ejem vyznamenal pri dobýjaní Lučenca a za túto akciu bol súbežne vyznamenaný Československým vojnovým krížom a francúzskym Radom čestnej légie (zverejnené na stránkach ČsOL). V roku 1928 úspešne ukončil štúdium na Vysokej škole vojnovej.
Po okupácii sa vrátil k pôvodnému povolaniu a pôsobil ako školský radca na Morave, kde sa rozhodol slúžiť odboju v radoch Obrany národa. V októbri 1940 bol zatknutý gestapom a transportovaný do koncentračného tábora v Osvienčime, odkiaľ bol v roku 1944 prevezený do Buchenwaldu, kde sa dočkal konca vojny.Po návrate do vlasti bol reaktivovaný ako dôstojník z povolania a nastúpil ako náčelník štábu VI. armádneho zboru. V rokoch 1946 – 1947 bol už v hodnosti brigádneho generála veliteľom 8. pešej divízie. Po komunistickom prevrate, na ktorý Ejem zásadným spôsobom nereagoval, sa stal veliteľom Krajského vojenského veliteľstva v Prahe. Postupne bol presúvaný do funkcií v rámci Svazarmu, aby ako preverovaný nespoľahlivý živel nebránil celkovej sovietizácii armády.
Po zavedení hodností sovietskeho vzoru bol vedený ako generálporučík. Okrem vojenskej funkcie bol Josef Ejem v roku 1948 zvolený za poslanca Národného zhromaždenia za volebný kraj Ostrava, kde pôsobil až do konca funkčného obdobia v roku 1954. Jeho poslednou verejnou funkciou bolo predsedníctvo Krajského výboru Zväzu protifašistických bojovníkov. Dňa 7. mája 1955 bol Josefovi Ejemovi za dlhoročné zásluhy vo verejných funkciách a za posilnenie obranyschopnosti štátu udelený nami prezentovaný Rad republiky s matrikovým číslom 162.
Josef Ejem zomrel v Prahe 29. septembra 1957 a je pochovaný na Olšanských cintorínoch. Po roku 1945 mu jeho rodisko udelilo aj čestné občianstvo.
