Tento príspevok vznikol na základe nášho vlastného výskumu, vrátane práce vo Viedenskom štátnom archíve, kde sme pracovali so zachovanými spomienkami Jánosa Mailátha Pokorného, dôstojníka bývalej c. a k. armády.
Naším cieľom je ukázať Boj o Slovensko v rokoch 1918 – 1919 aj očami tých, ktorí stáli na "druhej strane", pretože bez tohto pohľadu zostáva obraz neúplný a zjednodušený.
"Monarchia zničená? Nie, to nemohla byť pravda. Snažil som sa presvedčiť sám seba, že naša spoločná vlasť sa len nejako dostala na nesprávnu cestu."Takto opisuje Mailáth svoj návrat do Prešporka 28.10.1918. Prichádza domov za rodinou, no pokoj nenachádza. Namiesto toho naráža na rozpad autorít a úplný chaos:" Vládol tam chaos bez plánu. Skupiny vojakov stáli okolo, niekedy s dôstojníkmi, väčšinou bez nich. Nikto nevedel, čo sa deje." Zaujímavé je, že rozpad monarchie vtedy mnohí ešte nebrali ako definitívny fakt: "Nikto, koho som stretol, vlastne neveril v úplný rozpad monarchie. No všetci sa zdali byť ovládnutí strachom pred českými legionármi, ktorí z Malaciek ohrozovali Prešporok.
"Mailáth sa snaží získať informácie na vojenskom veliteľstve, no namiesto velenia nachádza len paralýzu: "Odhadovali ich na asi 600 mužov." Pritom v Prešporku poberalo platy okolo 1500 dôstojníkov a profesionálnych poddôstojníkov. A všetci títo len bezmocne sledovali rokovania." Toto váhanie ho poburuje: "Bol som týmto správaním pobúrený a zároveň zahanbený.
"A tak sa vydáva na improvizovaný "front" pri Devínskej Novej Vsi: "Nebolo tam žiadne velenie. Len vodcovia jednotlivých skupín vojakov, dezertérov a ozbrojených civilistov. Bol to konglomerát mužov, ktorým vojna vyrvala zmysel pre civilný život. "Títo muži – napriek chaosu – dokázali legionárov zatiaľ držať v Malackách. No správy boli jasné: "Legionári očakávali posily a chystali sa v krátkom čase prejsť do ofenzívy. "Mailáth sa ešte raz pokúša konať oficiálnou cestou: "Žiadal som niekoľko kompánií a jednu batériu. Odpoveďou mi však bolo len rozpačité pokrčenie pliec."
A tak sa rozhodne konať sám. "Niekoľkí muži, s ktorými som prežil vojnu ako veliteľ batérie, tam ešte boli. To bol základ mojej jednotky – malý, ale spoľahlivý."
Svojich verných nazýva príznačne: Pretoriáni
Obsadzujú železničnú stanicu v Devínskej Novej Vsi, získavajú dve horské kanóny, neskôr aj kadetov z prešporskej vojenskej školy: "Krátky, ale zapálený prejav stačil. Na front som sa vrátil s asi štyridsiatimi mladými bojovníkmi. "Výzbroj získavajú improvizovane: "Brali sme ju vojakom vracajúcim sa z frontu alebo jednotkám, ktoré prechádzali cez Marchegg smerom na Viedeň. Takto sme získali aj poľnú kuchyňu. "Keď legionári konečne zaútočia a prerazia obranné pásmo, Mailáth reaguje okamžite. Jedno delo necháva namontovať na drezínu a presúva ho po trati: "Strieľali sme vážne série odtiaľto aj odtiaľ. U nepriateľa sme vyvolali dojem, že máme veľký delostrelecký arzenál. Prikázal som mužom, aby spustili šialený krik: 'rajta, hajrá, huhu, juh, juh, juh' – alebo čokoľvek, čo im prišlo na myseľ."
Výsledok bol okamžitý: "Legionári panicky utekali bez boja, odhadzujúc všetko, čo im bránilo v úteku."
