O nás
História nie je minulosť. História je pamäť spoločnosti – a bez pamäti sa spoločnosť stáva zraniteľnou. Československá obec legionárska patrí medzi najstaršie a najváženejšie spolky v našom priestore. Legionári stáli pri zrode Československa, bránili jeho slobodu a hodnoty demokracie v čase, keď neboli samozrejmosťou. Ich odkaz dnes na Slovensku slabne –
a práve to chceme zmeniť.
Aj keď sa v nedávnej minulosti objavili viaceré snahy o obnovenie činnosti Slovenskej jednoty, z rôznych dôvodov sa ich nepodarilo doviesť do úspešného konca. Bola to škoda – slovenské jednoty tvorili v dejinách Československej obce legionárskej neodmysliteľnú súčasť jej práce. Práve ony sa starali o uchovávanie pamäti bojov o Slovensko, udržiavanie československého povedomia a predstavovali akúsi protiváhu narastajúceho autonómistického hnutia. Napokon, jedným z najdlhšie slúžiacich podpredsedov Obce legionárskej bol práve Slovák – Ivan Markovič.
S o to väčším potešením možno dnes oznámiť, že Jednota Slovensko opätovne obnovuje svoju činnosť a vstupuje do novej etapy rozvoja. Okrem existujúcich členov obce sa nám podarilo nadviazať úspešnú spoluprácu s miestnymi múzeami a viacerými spolkami.
Legionári sa postavili proti zlu v čase, keď to nebolo bezpečné, pohodlné ani výhodné.
Postavili sa mu s vedomím, že riskujú vlastné životy, domovy aj budúcnosť. Ich rozhodnutie nebolo výsledkom propagandy, ale osobnej odvahy, občianskej zodpovednosti a viery v slobodnú, demokratickú podobu štátu. Práve na tomto odkaze chceme postaviť celú našu prácu.
Ak sa chcete dozvedieť, v čom spočíva naša práca kliknite na Udalosti.
História
Na začiatku prvej republiky vznikol celý rad legionárskych organizácií a legionári boli často členmi viacerých z nich súčasne. Organizácie spravidla združovali legionárov podľa toho, ku ktorej légii počas vojny patrili, prípadne či boli starodružiníkmi a pod. Vznikali však aj organizácie, ktoré legionárov združovali napríklad podľa ich náboženského vyznania.
V prvých dvoch rokoch po vojne však hovoríme predovšetkým o troch hlavných legionárskych organizáciách – Zväze československých legionárov, Družine československých legionárov a Jednote československých legionárov. Vzájomné rokovania viedli k zámeru usporiadať zhromaždenie československých legionárov, ktoré by schválilo myšlienku jednotnej organizácie, vyriešilo personálne otázky a potvrdilo ďalší postup smerujúci k založeniu veľkej organizácie československých legionárov.
Na tento účel sa v dňoch 15. – 17. januára 1921 konal Všelegionársky zjazd v Národnom dome v Karlíne. V mene zvolávateľov zjazdu privítal na úvod prítomných delegátov i vzácnych hostí dr. Josef Patejdl, neskorší jediný predseda Československej obce legionárskej v medzivojnovom období. Zjazd bol otvorený v sobotu 15. januára o 10. hodine dopoludnia okrem iného slovami: "Boj so zbraňou v ruke je skončený. Teraz nastáva povinnosť účelnou, rozumnou a premyslenou prácou zabezpečiť republiku." Nasledovala voľba pracovného predsedníctva a diskutovali sa vnútorné pomery v organizáciách i ďalšie naliehavé problémy.
Zjazd svojou účasťou podporil celý rad významných hostí. Československú vládu reprezentoval minister zahraničných vecí dr. Edvard Beneš, minister spravodlivosti dr. Augustín Popelka a minister národnej obrany Václav Klofáč; legionársku generalitu zastupovali Jan Syrový, Otakar Husák a Stanislav Čeček. Medzi hosťami boli prítomné aj zakladateľka a prvá predsedníčka Československého Červeného kríža Alice Masaryková a historička umenia a etnografka Renáta Tyršová.
Ustanovujúci zjazd Československej obce legionárskej sa konal v nedeľu 22. mája 1921 v Národnom dome na Kráľovských Vinohradoch za účasti 466 delegátov z Čiech, Moravy, Sliezska, Slovenska, Podkarpatskej Rusi a Viedne. Jednomyseľne bolo rozhodnuté o zaslaní pozdravných telegramov prezidentovi republiky T. G. Masarykovi a spisovateľovi Aloisovi Jiráskovi. Rovnako bolo rozhodnuté o zaslaní osobitného ďakovného listu za dar zástavy, ktorú na zjazde odovzdal zástupca amerických Čechov. Okrem týchto oficiálnych prejavov bol predmetom rokovania aj apel na československú vládu pre neutešené sociálne postavenie množstva legionárov, ktorí po svojom návrate do vlasti len ťažko hľadali obživu. Predmetom rokovania boli, pochopiteľne, aj správy o doterajšej práci Prípravného výboru a návrhy na reorganizáciu Ústredia ČsOL, ako aj na spôsob hospodárenia celej organizácie.
Po skončení rokovania sa účastníci zjazdu odobrali na Olšanské cintoríny, kde bola pamiatka padlých vôbec po prvý raz uctená v mene ČsOL, keď bol k hrobom popravených talianskych legionárov položený veniec s nápisom na stuhách "Československá obec legionárska – popraveným bratom."
Založenie ČsOL bolo dovŕšené nasledujúci deň 23. mája, keď boli okrem iného zvolení aj členovia výkonných a odborných orgánov organizácie. Ministerstvo vnútra schválilo stanovy ČsOL 5. júla a Zemská politická správa v Prahe tak urobila 11. júla 1921. Tým sa začali písať prvé, a zároveň najnáročnejšie roky vnútornej konsolidácie ČsOL a presadzovania jej programového vyhlásenia v rámci československého verejného života.
V ére prvej republiky sa ČsOL stala najväčšou legionárskou organizáciou, ktorá bola zároveň oporou demokratickej republiky a nositeľkou ideí, na základe ktorých počas vojny vstupovali dobrovoľníci do radov československých légií. ČsOL často a rozhodne vystupovala vo verejnom priestore v záujme obhajoby odkazu prvého odboja, na podporu záujmov československých legionárov, ale aj v záujme demokratického vývoja a na obranu republiky a jej inštitúcií.
Okupácia a odboj (1939 – 1945)
Činnosť Československej obce legionárskej bola poznačená už politickou atmosférou druhej republiky a tlakom na obmedzovanie verejných prejavov. Po 15. marci 1939 a obsadení českých krajín nemeckou armádou sa značné množstvo legionárov z radov aktívnych príslušníkov armády aj civilistov zapojilo do organizovania odbojových skupín, z ktorých medzi najväčšie patrila Obrana národa. Hlavnou úlohou bolo zabezpečovanie a ukrývanie zbraní, ktoré mali byť použité pri plánovanom povstaní, a neskôr aj spravodajská činnosť pre potreby ústredia zahraničného odboja. Dôležitou činnosťou bolo aj prevádzanie exulantov cez hranice, predovšetkým s cieľom ich vstupu do zahraničných jednotiek.
Oslobodenie a zánik Čs. obce legionárskej (1945 – 1948)
Ihneď po začiatku Pražského povstania 5. mája 1945 bolo pod vedením Václava Chába obnovené vydávanie časopisu Československej obce legionárskej Národné oslobodenie. Prvorepublikový šéfredaktor listu Lev Sychrava sa dovtedy nachádzal v koncentračnom tábore Buchenwald.
Od samého začiatku tzv. tretej republiky dopadali na legionárov dôsledky vnútorného politického boja medzi komunistami a demokratmi. Politické rozpory sa prejavovali aj v samotnej ČsOL. Šokujúcou udalosťou bolo zatknutie generála Sergeja Vojcechovského 12. mája 1945 komandom sovietskej NKVD. Napriek protestu gen. Antonína Mikuláša Čílu a za mlčania československej vlády bol gen. Vojcechovský odvlečený do ZSSR, kde v roku 1951 zomrel v gulagu.
Tzv. manifestačný prejav ČsOL, prvé zhromaždenie po skončení vojny, sa uskutočnil v pražskej Lucerne 2. júla 1945, v deň 28. výročia bitky pri Zborove. Pozdravné prejavy boli zaslané prezidentovi republiky Edvardovi Benešovi a predstaviteľom víťazných armád J. V. Stalinovi, W. Churchillovi, H. Trumanovi a Ch. de Gaullovi. Nový predseda ČsOL Joža David vo svojom prejave ocenil vernosť republike všetkých, ktorí počas druhej svetovej vojny vytrvali v odpore proti nacizmu, a prihlásil sa k obnovenej Československej republike.
Najvýraznejšou legionárskou udalosťou krátkeho "čakania na neslobodu" bol IV. manifestačný zjazd ČsOL, ktorý sa konal pri príležitosti 30. výročia bitky pri Zborove v dňoch 5. a 6. júla 1947. Na túto udalosť sa zišlo viac než 26 000 účastníkov prvého aj druhého odboja. Išlo o poslednú možnosť prezentovať československé légie v takomto rozsahu v hlavnom meste. Po komunistickom prevrate vo februári 1948 bola ČsOL násilne zlikvidovaná a jej členovia boli bez súhlasu začlenení do novozriadeného Zväzu bojovníkov za slobodu.
Československá obec legionárska v exile
Komunistický prevrat v Československu vo februári 1948 prinútil mnohých účastníkov prvého aj druhého odboja opäť odísť do exilu. Potreba organizovať exilových dôstojníkov a vojakov viedla armádneho generála Aloisa Lišku začiatkom roku 1949 k prípravám na založenie exilovej Československej obce legionárskej.
Prvé valné zhromaždenie sa konalo 21. mája 1949 v St. Saviour's Church Hall na Warwick Street v západnom Londýne. Valné zhromaždenie zvolilo generála Lišku za predsedu, schválilo stanovy a prijalo deklaráciu, podľa ktorej sa ČsOL v exile zriaďuje na obdobie, počas ktorého nebude môcť v Československu slobodne vykonávať svoju činnosť v duchu svojho programu. Cieľom spolku bol boj za obnovenie jednotnej, slobodnej, demokratickej a sociálne spravodlivej Československej republiky v predmnichovských hraniciach a zároveň bolo deklarované, že československá štátna myšlienka je nezlučiteľná s komunistickou, fašistickou aj nacistickou ideológiou.
Vedenie exilovej ČsOL od začiatku očakávalo vojenský konflikt medzi Východom a Západom s priamou účasťou jej členov. Trvalo však ďalších desať rokov, kým si väčšina z nich priznala, že nádej na skorý návrat do vlasti nemá reálne základy.
Po celom svete, všade tam, kde sa usadili československí exulanti, vznikali jednoty exilovej ČsOL, ktoré v koordinácii s centrálnym vedením v Londýne vyvíjali rozsiahlu činnosť. Tá sa však v priebehu 80. rokov 20. storočia postupne obmedzovala v dôsledku vysokého veku a prirodzeného úbytku členov.
Obnova Čs. obce legionárskej po roku 1989
Po novembrových udalostiach roku 1989 už nežil nikto z predstaviteľov povojnovej Československej obce legionárskej, čo výrazne ovplyvnilo skutočnosť, že organizácia nebola na území slobodného Československa obnovená hneď začiatkom roku 1990, ako sa to podarilo iným organizáciám zakázaným komunistickým režimom. Svoju úlohu zohrala aj skutočnosť, že mnohí bývalí členovia ČsOL boli rozptýlení v základných organizáciách Československého zväzu protifašistických bojovníkov, ktorý volal po jednote odbojárov. Mnohí legionári z prvej aj druhej svetovej vojny však pre svoje protikomunistické postoje a skúsenosti s perzekúciou stáli mimo tejto organizácie, ktorá bola jedným z pilierov bývalého režimu.
S cieľom obnoviť činnosť najstaršej odbojovej organizácie na území Československa sa účastníci prvého a druhého odboja stretli 8. októbra 1991. Registráciu stanov ČsOL potvrdilo ministerstvo vnútra až 12. februára 1992, čím organizácia nestihla zákonný termín na uplatnenie nároku na svoj pôvodný majetok. Generálovi Tomášovi Sedláčkovi, ktorý stál na čele obnovenej ČsOL, a generálovi (in memoriam) Jánovi Štursovi sa podarilo vyjednať s vtedajším ministrom obrany pridelenie pražského hotela Legie na Sokolovskej ulici.
Obnovená ČsOL nadviazala na aktivity medzivojnovej organizácie. Krátko po XII. Všesokolskom zlete usporiadala v júli 1994 v Prahe celosvetové stretnutie účastníkov prvého a druhého odboja za účasti vlády a zástupcov parlamentu. Súčasťou programu bol aj manifestačný sprievod z Můstku cez Václavské námestie k soche sv. Václava, kde boli položené kvety a po krátkom prejave bol oboma národnými hymnami Čechov a Slovákov vzdaný hold tým, ktorí sa tohto okamihu nedožili. Na čele sprievodu boli vo vojenských automobiloch vezení poslední žijúci československí legionári.